V dnešnom rozhovore máme tú česť vyspovedať mladého a talentovaného futbalistu, ktorý sa svojou vytrvalosťou a odhodlaním etabloval v profesionálnom futbale. S Leom Mizerákom sme sa rozprávali o jeho ceste od pôsobenia v FK Slovan Levice, cez prestupy do Dunajskej Stredy a Ružomberka, až po jeho aktuálne výzvy a ciele. Leo, ktorý má za sebou bohaté skúsenosti a nesmierne odhodlanie, nám porozpráva, ako sa vyrovnáva s ťažkými momentami, akú úlohu hrá tímová dynamika v jeho kariére a aké sú jeho ambície do budúcnosti. Tento rozhovor nám ponúkne unikátne pohľady na svet profesionálneho mládežníckeho futbalu a osobné príbehy, ktoré formovali jeho cestu. Leo Mizerák aktuálne hráva za MFK Ružomberok U19, kde pôsobí na pozícii ľavého krídla alebo ofenzívneho záložníka.
Koľko rokov si hrával futbal v Leviciach? Ako si sa dostal k futbalu?
Futbal som začal hrať v šiestich rokoch a v Leviciach som zotrval až do štrnástich. To znamená, že som tam pôsobil približne osem rokov, takže väčšinu mojej doterajšej kariéry som strávil práve v klube FK Slovan Levice.
Čo sa týka toho, ako som sa k futbalu dostal, bolo to trochu nečakané. Ako malý som futbal vyslovene neznášal. Pamätám si, že sme boli s otcom na záhrade, priniesol loptu a spýtal sa ma, či si zahráme. Ja som odmietol so slovami, že futbal neznášam a zo mňa futbalista nikdy nebude. Radšej som chcel hrať basketbal a iné športy. Zlom nastal v prvom ročníku na základnej škole. Všetci moji spolužiaci sa prihlásili na futbalový krúžok, tak som sa pridal aj ja. Hneď na prvom tréningu som strelil hetrik, čo ma úplne nadchlo. Odvtedy ma futbal pohltil a chcel som v ňom pokračovať. Viedol nás pán tréner Milan Bridiš, a doteraz môj otec nechápe, ako sa mu podarilo prebudiť vo mne takú veľkú lásku k futbalu. Po tomto zážitku ma rodičia prihlásili do prípravky FK Slovan Levice, kde som s nadšením chodil na tréningy.
Máš nejaké spomienky z Levíc, na ktoré si vždy spomenieš s úsmevom?
Áno, veľmi rád spomínam na obdobie, keď ma trénoval Branislav Turčan. V Leviciach to bolo super obdobie a Braňo patrí medzi najlepších trénerov, akých som kedy mal. Som mu za veľa vecí vďačný. Práve on mi dal šancu trénovať so staršími spoluhráčmi, čo pre mňa vtedy znamenalo veľa. Bol na nás prísny a vždy od nás vyžadoval určitú úroveň, aj keď sme možno na ňu v tej dobe ešte nemali. Ale on v nás videl potenciál a pomáhal nám ho rozvíjať, čo sa odrazilo aj na našich výsledkoch.
Ešte jeden moment si vždy rád pripomeniem, keď som hrával za U14, podarilo sa nám na domácom ihrisku poraziť AS Trenčín 1:0. Bol to skvelý zápas plný súbojov a pekných akcií. Trenčín sa v tom roku stal majstrom a jediný zápas, ktorý prehrali, bol práve proti nám. Na to nikdy nezabudnem.
Odniesol si si niečo z Levíc, čoho sa držíš aj v doterajšej kariére? Nejaké hodnoty, ktorým ťa klub naučil?
Určite áno, musím povedať, že som si za to obdobie, čo som bol v Leviciach zobral toho veľa, hlavne taký ten ľudský prístup. Tak isto som si uvedomil, že musíš tomu veľa obetovať, aby si niečo dosiahol. To čo tomu obetuješ sa ti postupne aj vráti. Takisto som sa naučil, že je dôležité byť vyrovnaný a občas sa nad niečím povzniesť. Nie vždy sa darí, a nie je to len o tom, aby všetko išlo podľa plánu. Je dôležité vytrvať a ísť si za svojimi cieľmi a snami, aj keď to nie je vždy jednoduché. Tieto hodnoty mi pomáhajú aj v súčasnej kariére, kde si stále pripomínam, že úspech je výsledkom tvrdej práce a odhodlania.
Podporovali ťa rodičia vo futbale ?
Podpora zo strany rodičov bola veľká, podporovali ma a stále ma aj podporujú v každom mojom rozhodnutí. Chodia ma pozrieť na každý môj zápas hocikde na Slovensku. Môj ocino futbal hrával a aj rozhoduje ako rozhodca. Keď som hrával za FK Slovan Levice bol aj vedúci družstva, čiže videl môj každý zápas. Vždy, keď som hral zle, nerobil som si z toho ťažkú hlavu. Ale keď som nastúpil do auta a bolo hrobové ticho, hneď som vedel, že je zle. Po chvíli spustil totálny krik : „No, mladý, toto si ako predstavuješ ? Počúvaj ma, ak sa ti nechce behať môžeš s futbalom skončiť. No ja ti dám! Ak chceš takto hrať radšej na to kašli a venuj sa škole, uč sa. Ja tu míňam benzín, pomáham trénerovi a potom vidím ako sa ti nechce. behať ?…“ Veľakrát som sa pri tom aj rozplakal, ale nakoniec ma to motivovalo sa zlepšovať a podávať lepšie výkony. Samozrejme, vedel ma aj pochváliť keď som odohral dobrý zápas, ale samozrejme nebola to veľká chvála aby, mi nenarástlo ego. Máme veľmi dobrý vzťah, hocikedy keď mám nejaký problém mu zavolám, poradí mi čo robiť, ako reagovať. Hlavne je niečo ako môj mentor. Tak ako by to malo fungovať medzi otcom a synom.
Čo ti najviac chýba z čias, keď si hrával za FK Slovan Levice?
Najviac mi chýba tá skvelá partia, ktorú sme v Leviciach mali. Bolo tam veľa dobrých hráčov a skvelých ľudí, naozaj to bolo fajn obdobie. Veľmi pozitívne si spomínam na čas, keď nás trénoval Braňo Turčan a aj môj otec bol vtedy vedúci mužstva. Všetko fungovalo perfektne – od tréningov až po tímovú súdržnosť. Celé toto obdobie mám v pamäti len v tom najlepšom svetle.
Ako si sa dostal do akadémie Dunajskej Stredy a potom do Ružomberka? Myslíš si, že je to len o talente alebo hlavne o drine a tréningoch?
Úprimne, myslím si, že moja kariéra je výsledkom kombinácie šťastia, talentu a hlavne tvrdej práce. Vždy som na sebe makal, často som zostával na ihrisku aj po tréningu, aby som zlepšil streľbu, dribling alebo prvý dotyk. Niekedy som nešiel von s kamarátmi a radšej som išiel trénovať na štadión alebo som pod bytovkou žongloval s loptou a skúšal rôzne triky. Musí tam byť aj ochota niečo obetovať a naozaj na sebe pracovať.
V Leviciach sme mali tréningy trikrát do týždňa a zvyšné dni som sa snažil sám zlepšovať. Napríklad som nahrával videá, kde som skúšal rôzne futbalové triky, ako dvojitá zemeguľa či iné freestylové kúsky.
Ja osobne som zástanca, že človek musí mať aj trochu šťastie a byť v správnom čase na správnom mieste. Pamätám si, že som chodieval na futbalové kempy do Radavy. Môj ocino vtedy ako vedúci mužstva navrhol vedeniu, aby sme urobili kemp aj v Leviciach, veď prostredie aj trénerov na to máme. Vtedy tu trénoval aj Ladislav Gubík, ktorý mal dobré vzťahy s trénermi Dunajskej Stredy a niektorých na ten kemp aj zavolal. Volali sa Vojtech Balla a Krisztián Nemeth. Práve im dvom vďačím za to, že som sa dostal do Dunajskej Stredy. Po ukončení kempu oznámili vedeniu, že by o mňa mali záujem. Keby nie je tohto kempu a týchto ľudí neviem kde by som skončil.
Aký bol pre teba prestup z Levíc do Dunajskej Stredy?
Môj prestup do Dunajskej Stredy, keď som mal 14 rokov, bol pre mňa viac-menej plynulý. V tej dobe som sa sústredil najmä na futbal a snažil sa využiť príležitosť. Keďže som bol ešte mladý, veľmi som nevnímal, že by som bol ďaleko od rodiny. S prispôsobením som nemal väčšie problémy. Herne bol rozdiel značný, pretože kvalita hráčov bola vyššia a išlo už o výber, nie len nábor.
Ako by si zhodnotil úroveň na začatie futbalu v Leviciach oproti Dunajskej Strede alebo Ružomberku?
Som presvedčený, že v Leviciach sú veľmi dobré podmienky na začatie futbalovej kariéry. Sú tam kvalifikovaní tréneri, ktorí presne vedia, čo robia. Momentálne sú v Leviciach tri ihriská a ak sa nemýlim, pracuje sa aj na výstavbe umelej trávy, ktorá by mala byť dokončená do zimy. Čo sa týka infraštruktúry, podmienky sú fakt výborné. Čo mi však niekedy chýba, je väčšia motivácia hráčov. Niektorým hráčom chýba ochota pravidelne chodiť na tréningy, makať na sebe a počas zápasov zo seba vydať maximum. Toto je často spojené aj s podporou rodičov, ktorá je veľmi dôležitá. Musí tam byť symbióza medzi rodičom a dieťaťom – obaja musia vedieť, čo od seba očakávajú a ako to druhá strana vníma. Niekedy to rodič chce viac ako dieťa, alebo naopak, dieťa by chcelo, ale rodič to nevidí rovnako. Počul som, že letná príprava býva často komplikovaná, pretože veľa hráčov chodí na dovolenky, kempy a tábory. Podľa mňa je to však najdôležitejšia časť sezóny, pretože práve vtedy sa hráči technicky, herne a kondične pripravujú na celý ročník, aby boli schopní držať krok so súpermi. V Dunajskej Strede je jedna z najväčších akadémií v strednej Európe, ale tam sú aj financie. Napriek tomu som presvedčený, že Levice by sa v mnohých ohľadoch nestratili. Majú porovnateľné podmienky aj s takýmito futbalovými gigantmi.
Si reprezentant Slovenska vo futbale, ako to celé prebieha?
Do reprezentácie som sa dostal pravidelne od kategórie U15, čo bolo v podstate prvé zloženie tímu. Funguje to tak, že párkrát do roka sú reprezentačné zrazy s tréningami a zápasmi. Počas toho času sa pri nás vystriedalo viacero trénerov, ako Marek Bažík, Žamba, a momentálne nás vedie tréner Fabuš. Súčasťou toho sú aj rôzne sústredenia, napríklad v Šamoríne v X-Bionic centre, kde sa pripravujeme na kvalifikácie a zápasy. Celý systém je veľmi dobre zorganizovaný, s vysokou úrovňou a skvelými ľuďmi, takže je to pre mňa veľká česť byť jeho súčasťou.
Hral si aj kvalifikácie na ME alebo MS?
Áno, pamätám si Elite round kvalifikáciu na majstrovstvá Európy. Hneď v prvom zápase sme nastúpili proti Nemecku a podarilo sa nám zvíťaziť 1:0. Bohužiaľ, na záverečný turnaj sme sa nakoniec nekvalifikovali. Nemecko sa v tom roku stalo majstrom sveta U17, takže sme hrali proti hráčom, ktorí o pár rokov budú veľkými menami vo svetovom futbale. Viem, že jeden z nich nedávno podpísal zmluvu s Monakom za 5 miliónov.
Aké to bolo ako 16 ročný začať trénovať s A-tímom a U19 v Ružomberku?
V podstate aj prvú sezónu, keď som bol v Ružomberku, tak to bolo tak, že som vekovo spadal do sedemnástky, ale zväčša som hrával za U19. Sem tam som chodil aj za sedemnástku, tam sme to mali veľmi dobre rozbehnuté. Tam sme prvú polovicu súťaže boli prví a druhá časť nám bohužiaľ nevyšla. Tam sme prehrali pár zápasov, tak sme skončili tuším tretí alebo štvrtí. Kabína aj všetko to fungovalo a teraz by sme tiež chceli bojovať o tie prvé priečky v tabuľke, lebo myslím si, že na to máme aj tím.
Prvý tréning s A-tímom som mal v 16 rokoch, cítil som sa veľmi dobre, nemal som nejako zviazané nohy, že som najmladší a musím sa ukázať. Práve naopak, prišiel som robiť najlepšie to, čo ma baví a zlepšovať sa s profesionálmi v mužskom futbale. Spoluhráči ma prijali, podporovali boli radi, že s nimi trénujú mladé talenty. Bol tam hlavne veľký rozdiel vo fyzickosti oproti dorastencom, tak isto aj vysoké tempo a hlavne to futbalové myslenie. Tam už musíš správne vyhodnocovať situácie, aby boli pre tím prospešné.
Kto je tvoj obľúbený futbalový hráč?
Od malička som bol fanúšikom Lionela Messiho. Bol a stále je môj idol. Obdivujem ho nielen ako výnimočného futbalistu, ale aj ako osobu s usporiadaným životom. Nemá žiadne výstrelky alebo kontroverzné momenty, čo sa mi na ňom veľmi páči. Samozrejme, jeho technika a všetky úspechy, ktoré dosiahol vo futbale, sú obdivuhodné. Jeho schopnosť ovplyvniť zápasy a jeho myslenie na ihrisku aj mimo neho sú úžasné. Messi je hviezda, ktorá skutočne vie, ako s tým pracovať, a to je pre mňa nesmierne inšpirujúce. Takže určite, Messi je môj obľúbený futbalový hráč.
Ako tráviš svoj voľný čas mimo futbalu?
Väčšinou sa venujem regenerácii alebo sa stretávam s kamarátmi, keď som v Leviciach. Keď mám voľný čas mimo tréningov, rád oddychujem, pozerám seriály alebo filmy, alebo sa učím do školy. Je to pre mňa spôsob, ako si oddýchnuť a načerpať novú energiu.
Máš nejaký obľúbený futbalový moment z role fanúšika?
Áno, môj obľúbený futbalový moment z role fanúšika je, keď Barcelona vyhrala 6:1 proti PSG. Bol to neskutočný zápas, ktorý vo mne vyvolal obrovské emócie. Pamätám si, ako som sa pri tom zápase až rozplakal. To, čo sa odohralo, ma úplne dostalo, a stále si pamätám každý detail, ako by to bolo včera.
Čo ti dáva najväčšiu motiváciu pokračovať vo futbale? Napríklad, keď sa ti nedarí na zápase alebo ťa tréner v zápase nevyužije?
Motivácia pokračovať vo futbale pre mňa pramení z toho, že ma tento šport stále napĺňa a baví. Povedal som si, že budem hrať futbal dovtedy, kým ma to bude baviť. Zároveň je to súčasť športu a vlastne aj biznisu – občas sa stane, že tréner má iný názor na to, kto by mal hrať. Niekedy ťa tréner nevyužije, lebo má pocit, že do zápasu sa hodí iný typ hráča alebo že niekto iný na tvojej pozícii je momentálne lepší.
Je to súčasť hry a je potrebné sa s tým vyrovnať. Ako keď pekár nepredá všetko pečivo za jeden deň, nezatvorí obchod, ale premýšľa, čo robiť, aby sa mu podarilo všetko predať. Musíš si uvedomiť, že aj keď veci nejdú podľa plánu, je dôležité pokračovať, pracovať na sebe a prispôsobiť sa situácii. To je pre mňa najväčšia motivácia – stále sa zlepšovať a prispôsobovať sa, aby som mohol pokračovať v tom, čo mám rád.
Aké sú tvoje ciele do budúcnosti vo futbale aj mimo neho?
Mojím hlavným cieľom je určite pokračovať v profesionálnej futbalovej kariére a dlhodobo sa tým živiť. Nemám presne stanovenú krajinu, kde by som chcel hrať, ale Španielsko by bolo ideálne, keďže túto krajinu a jej teplé podnebie mám veľmi rád. Hlavne chcem pokračovať v rozvoji ako profesionálny hráč a všetko bude závislé na tom, ako sa mi bude dariť.
Mimo futbalu plánujem získať vzdelanie a dokončiť vysokú školu. Baví ma matematika a rád by som sa venoval niečomu v tejto oblasti. Pripravujem sa na maturitu z piatich predmetov – slovenský jazyk, anglický jazyk, matematika, fyzika a informatika – a chcem sa na tento proces zodpovedne pripraviť.
Aká dôležitá je pre teba tímová dynamika a atmosféra v kabíne?
Tímová dynamika a atmosféra v kabíne sú veľmi podstatné. Úspech tímu často závisí od toho, ako sú hráči zohratí a ako si navzájom pomáhajú. Ak nie ste ako tím súdržní, aj najlepší jednotlivci môžu mať problém dosiahnuť úspech. V našej kabíne som mal len pozitívne skúsenosti; máme výbornú partiu profesionálov. Samozrejme, s niektorými hráčmi si rozumiem viac a s inými menej, ale ako tím sme na 100 percent súdržní.
Aký zápas v tvojej kariére ti utkvel najviac v pamäti?
Jeden zápas, ktorý sa mi naozaj vryl do pamäti, bol na medzinárodnom turnaji proti Realu Madrid. Aj keď sme prehrali 2:0, bol to nezabudnuteľný zážitok. Hral som proti tímu, ktorý je v súčasnosti obsadený hráčmi, ktorí sa nachádzajú v príprave s áčkom Realu Madrid. Bol to veľmi kvalitne obsadený turnaj, v našej skupine boli tímy ako Real Madrid, Sporting Lisabon, Dynamo Kyjev a Panathinaikos. Postúpili sme zo skupiny, ale vo vyraďovacej fáze sme hneď vypadli. Turnaj napokon vyhral práve Real Madrid. Hrať proti víťazovi turnaja bola obrovská skúsenosť. Aj keď nás prevyšovali fyzicky a atleticky, dokázali sme im v mnohých situáciách odolať. Real Madrid vtedy ukázal aktuálny futbalový trend – rýchlosť s loptou aj bez nej. Boli schopní držať vysoké tempo počas celého zápasu, čo je nesmierne náročné. Boli veľmi kondične pripravení, lebo keď máš loptu sa musíš hýbať a hľadať si tie voľné priestory. Oni išli jak stroje celý zápas. To bolo fakt, že neskutočné. S jedným z nich som aj v kontakte, volá sa Baba Diocou, momentálne hráva za Real Madrid U19, kde ho trénuje bývalý vynikajúci hráč Álvaro Arbeloa.
Aký bol tvoj najťažší moment počas tvojej kariéry doposiaľ?
Najťažší moment bola určite operácia a rekonvalescencia po roztrhnutí predného krížneho väzu, ktoré sa stalo v máji. Je to najväčšia výzva, ktorú som doteraz musel prekonať. Psychická stránka je veľmi dôležitá v takýchto chvíľach a je nevyhnutné udržať si pozitívny prístup a vieru v návrat na ihrisko. Operácia prebehla, teraz sa snažím čo najlepšie rehabilitovať s profesionálnym trénerom. Koleno vyzerá dobre a dúfam, že do mesiaca-dvoch budem späť na ihrisku.
Ako to funguje s agentom?
Môj agent je Martin Jurkovič z Young Talents Slovakia. Spolupracujeme už 3 roky a mám s ním veľmi dobrý vzťah. Je to profesionál, ktorý mi pomáha v rôznych situáciách, či už ide o riešenie problémov, poradenstvo alebo zlepšovanie výkonov. Momentálne ma podporuje počas môjho zranenia a pravidelne so mnou komunikuje, ako sa mám psychicky a fyzicky. Je úprimný a vždy mi povie, čo môžem zlepšiť, čo mi veľmi pomáha v rozvoji.
Chcel by si raz ukončiť svoju kariéru v FK Slovan Levice?
Zatiaľ som nad tým nerozmýšľal, pretože moja kariéra je ešte v začiatkoch. Avšak určite by to bola krásna možnosť uzavrieť futbalový kruh tam, kde to všetko začalo. Je mi ľúto, že klub momentálne nehrá v lige, kde sa kedysi nachádzal, ale viem, že sa snažia a prajem im veľa úspechov.
Rozhovor s Leom Mizerákom nám ukázal, ako sa talent, tvrdá práca a odhodlanie kombinujú na ceste k úspechu v profesionálnom futbale. Jeho príbeh od malého chlapca, ktorý neznášal futbal, až po úspešného hráča v MFK Ružomberok, je dôkazom toho, že vášeň a vytrvalosť môžu prekonávať všetky prekážky. Leo nám tiež pripomenul, že aj v najťažších chvíľach, ako sú zranenia a prispôsobovanie sa novým výzvam, je dôležité udržiavať pozitívny prístup a pokračovať v tvrdom tréningu. Jeho ambície do budúcnosti, ako aj jeho perspektívy vo futbale a osobnom živote, nás určite povzbudzujú a inšpirujú. Leovi ďakujeme za rozhovor a držíme mu palce, aby sa jeho sny splnili a aby jeho kariéra pokračovala rovnakým úspešným smerom ako doteraz.